"Nemám čas". Tak takúto odpoveď z nás už počul asi každý. Do tejto krátkej vety pozostávajúcej len z dvoch slov vtesnáme veľa vecí. Často ho používame, keď chceme, aby nás ostatní videli v trochu krajšom svetle, než v akom v skutočnosti sme. Chceli by sme byť vnímaní ako preťažení, hyperaktívni, ale nie nezaujatí a neúprimní.
Dve slová NEMÁM ČAS nahrádzajú mnohé iné vety, ktoré neznejú tak neutrálne, ale oveľa tvrdšie, ako napríklad: Nerád sa s tebou stretávam, preto na to stretnutie nepôjdem.
Ak sa na čas pozrieme ako na prostriedok neverbálnej komunikácie, môžeme povedať nasledovné: naša kultúra vníma čas ako niečo vzácne, hmatateľné, niečo, čo sa dá nájsť, stratiť, vyhodiť... Preto veľmi často počujeme vety: NEMÁM ČAS, ČAS SÚ PENIAZE, MUSÍM SI NÁJSŤ ČAS, JE TO STRATA ČASU a pod.
Nie je preto prekvapujúce, že schopnosť človeka hospodáriť s časom, vrátane toho, či mešká alebo nie, ovplyvňuje to, či ho ostatní vnímajú ako zodpovedného alebo nezodpovedného, ako prejav úcty alebo neúcty k druhým.
Spôsob, akým chápeme čas, ovplyvňuje našu komunikáciu a to, ako úspešní budeme v interakcii s inými ľuďmi. Chronemika sa zaoberá tým, ako ľudia vnímajú a používajú čas. Ľudia, ktorí spolupracujú, musia chodiť načas. Nedodržiavanie pravidiel využívania času, napríklad meškanie, zabúdanie na telefonát v určitom čase, vyhýbanie sa úlohám, ktoré nám boli pridelené, môže ovplyvniť kvalitu vzťahov s inými ľuďmi, výkonnosť v práci, a tým aj rôzne bonusy v práci aj mimo nej.
Existuje niekoľko rôznych časových systémov, v ktorých sa pohybujeme, či už v súkromí alebo v práci, a niekoľko spôsobov vnímania a používania času. Jedno z oddelení využíva monochronický a polychronický prístup. Tieto dva systémy sú úplne odlišné. Na jednej strane je monochronický prístup charakterizovaný lineárnym vnímaním a využívaním času, kde je čas rozdelený na diskrétne intervaly, ktoré umožňujú vykonávať v danom čase len jednu úlohu. Čas je vnímaný ako hmatateľná vec.
Na druhej strane, polychronické vnímanie času je úplným opakom monochronického. Jeden z rozdielov spočíva v tom, že polychronické vnímanie času sa vyznačuje súčasným vykonávaním viacerých vecí naraz, bez ohľadu na efektívnosť a čas, ktorý je k dispozícii. Ak je to možné, rešpektuje sa časový harmonogram, pretože na prvom mieste je socializácia, medziľudské vzťahy. Meškanie a nedodržiavanie dohodnutých termínov je bežné.
Naša kultúra funguje najmä na princípe monochronického vnímania času, takže ak chceme byť úspešní v súkromí alebo v pracovnom prostredí, je dobré ovládať pravidlá, ktoré platia vo svete, ktorý si čas cení ako peniaze. V predchádzajúcom článku sme uviedli, že ľudia majú takmer nulovú toleranciu voči meškaniu a nemajú pekné slovo pre niekoho, kto mešká. Každý má k dispozícii rovnaké množstvo času, 24 hodín denne. Je teda odpoveďou na túto otázku zvládnutie pravidiel time managementu, ak nechceme druhým oznamovať, že už na základe toho, ako hospodárime s časom, nevieme organizovať svoj čas, ako chceme byť druhí?